Špeciálne vydanie!

    Karanténa je...zvláštna. To je prvé slovo, ktoré ma napadne. Samozrejme, potom príde veľa ďalších a mnohé z nich sa do publikácie nehodia, ale niekde úplne na konci tohto zoznamu by sa možno našlo slovo „ľahšia“. A to hlavne vďaka vám, nám, študentom a zamestnancom, nám, ktorí tvoríme toto gymnázium. Musím sa priznať, pri písaní tohto úvodu som si trochu poplakala, ale to boli už len dozvuky toho, ako veľmi ma dojal projekt, ktorý naši učitelia a študenti dali svojimi spoločnými silami dokopy. A tak vám, s uslzenými očami a plná emócií, predstavujem špeciálne vydanie Štafety. Je plné textov, odkazov a slov, ktoré v sebe nesú silu, ktorú vám chceme predať. Dúfam, že pri jeho čítaní aspoň na chvíľu zabudnete na to zlé, a váš deň bude zrazu „ľahší“.

 

Pavlína Barbaričová

šéfredaktor

Toto vydanie si môžete stiahnuť tu.

Jazyk náš materinský...

 Veľa ľudí túto skutočnosť berie za samozrejmosť, ale jazyk, ako komunikačný prostriedok, je veľmi významná časť nie len nášho dlhodobého vývinu, ale aj nášho každodenného života. Stretáme sa s ním každý deň, celý život. Jazykom dokážeme premietnuť myšlienky, odovzdať informácie a zdieľať emócie. Ale čo tak naše emócie voči jazyku? Na túto tému vypracovali texty dve študentky nášho gymnázia a rozhodli sa s nami o ne podeliť. 

   Klára Čelustková a Slavena Silvia Radó na tému “Prečo mám rád slovenčinu?“

           "Otázka, ktorú by sme si rozhodne nemali položiť po pravopisom cvičení či vyčerpávajúcom diktáte. Pozrime sa však na to z inej strany. Slovenčina nie je len o učení sa vybraných slov, skloňovaní alebo iných pravidlách tohto zložitého jazyka. Slovenčina je niečo, čo nás Slovákov všetkých spája. Aj vďaka nej dnes nie sme súčasťou Česka, Rakúska či Maďarska, ale môžeme s hrdosťou prehlásiť, že žijeme na Slovensku. Avšak mnohí z nás sa s touto myšlienkou nestotožňujú. Jazykovedci v minulosti strávili celý svoj život bojom za kodifikáciu slovenčiny preto, aby dokázali, že s nami Slovákmi treba počítať. Dávali všetkým na známosť, že odmietame byť len otrokmi iných národov, nechceme sa im prispôsobovať a meniť naše zvyky podľa ich chuti. Aj vďaka slovenčine máme dnes slobodu pri vytváraní vlastnej kultúry.

            Slovenčina, môj materinský jazyk, to nie sú pre mňa len jednotlivé slová a vety. Je to jazyk, ktorým môžem cítiť lásku i smútok, počuť šťastie i sklamanie a vidieť svet naokolo so všetkým tým krásnym, čo nám ponúka."

         "Slovenčina je mojím materinským jazykom. Spomedzi všetkých jazykov je tu so mnou zatiaľ najdlhšie a poznám ju najlepšie. Moje prvé slová, písmenká a vety boli práve v tomto jazyku. Čo je však najdôležitejšie, že práve v nej viem najlepšie vyjadriť svoje myšlienky a pocity. Aj napriek svojim neľahkým gramatickým pravidlám, s ktorými sa častokrát trápia aj rodení Slováci, je na posluch naozaj krásna.
         Má mnoho odtieňov a podôb. V mojom rodnom meste je občas problém počuť inú ako jej „záhorácku“ podobu a napríklad u babky na východnom Slovensku zasa tú „zemplínsku“. Je naozaj zaujímavé, aká rozmanitosť nej samotnej sa vytvorila naprieč Slovenskom. Vždy tu však zostane istá spojitosť medzi týmito podobami a tou je spisovná slovenčina. Práve túto jej formu mám najradšej. Je to presne ten jazyk, ktorým sa rozprávam s rodinnými príslušníkmi zo všetkých kútov Slovenska, keď sa spolu stretneme. Je to presne ten jazyk, ktorým sa učím nové poznatky pre svoju budúcnosť. A je to presne ten jazyk, ktorým premýšľam.
       Slovenčina je mojím materinským jazykom a táto skutočnosť sa nikdy nezmení. Aj keď možno nezostanem žiť na Slovensku, slovenčina bude vždy tým jazykom, s ktorým sa najlepšie porozprávam s rodinou a prečítam si knihu s tým skutočným čitateľským zážitkom."

1

Obzrela som sa: naučila som sa nenarúšať prach

nechať žiť a už ostáva iba posledné.

Jednoduchá rovnováha významu-

položiť sa na mäkkú podložku a

dovoliť chladu rásť.

Umenie žitia, vžití, v žití

ticho ostáva pozabudnuté: vždy sa dá niečo zlepšiť.

Iba štekot psa, iba útroby prázdnoty

iba to všetko, čo ostalo na okraji

z(a)hodené – padá.

Listy spomienkam na budúcnosť.

Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí. Naozaj toxickí.

Zamilovaní sa bozkávajú cez kusy látok. Pokiaľ vôbec. (klamstvá) Nikto sa nikoho nedotýka, všetci sa vyhýbajú. Skrývajú úsmevy za kusy látok. A teraz sa nemôžu skryť oni. Teraz plynie na povrch ich vnútro. To čo v sebe skrývajú. Čiže v skutočnosti sa týmto ľudia odhaľujú viac ako sú zahalení. A nikto to nerieši. Všetko čo sa rieši sú cestoviny v obchodoch a prázdne regále s múkou.

Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí.

Všetci sa skrývajú, majú strach. Z ľudí. Aké nečakané. Vyhýbajú sa realite (pretože musia) . Musia? Naozaj?

Chránia sa. Chránia sa jeden pred druhým a všetci pred všetkými a každý je zrazu milý a štedrý. Len vnútri sú všetci toxickí a mnoho z nich ani len o tom nevie. A keby už ho aj mal, zatají ho. Kto by niečo také netajil.

Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí.

Žijem dnes. A dnes v skutočnosti nebolo iné ako včera. Ako predvčerom. Nebolo to iné nikdy pretože všetci stále žijú dnes a to čo ich robí toxickými tu bolo vždy. Všakže?

Toľko môjho vyjadrenia ku koronavírusu.

(A doteraz si nemal pocit, že o ňom píšem.)

(Však?)

Terézia Tomšová, Sexta

Máme problém

Houston, Texas

   

    Veľmi rád počúvam rádio. Je to jedna z vecí, ktoré ale ostatným nehovorím – asi by ma považovali za hlupáka. Viete, všetci majú oveľa viac a lepších spôsobov ako sa zabaviť, ale pre mňa bude vysedávanie u rádia vždy ten najlepší spôsob ako tráviť voľný čas. Okrem hudby, ktorá je samozrejmosťou, si rád počúvnem aj rozhlasové hry, jazykové okienka, minútu pre orchester alebo aj len rapotanie moderátorov. Všetci sa ma pýtajú: „Prečo? Čo je na tom také zaujímavé?“ A moja odpoveď býva zväčša: „Nič. Absolútne nič.“ Za tým bežne nasleduje ďalšia štipľavá otázka štýlu: „Prečo u toho teda presedíš deň aj noc? Sám tvrdíš, že tam nehrajú nič zaujímavé tak teda, čo ťa na tom tak baví?“

„Presne to.“

    Ak mám pravdu povedať, hudba je fajn. Áno, rozhlasové hry ma na pár hodín zabavia, ale úprimne? Nič, čo hrajú pred ôsmou večer ma nezaujíma tak ako to, čo sa deje potom. Celý deň počúvam jednu a tú istú stanicu s klasickou hudbou. Okolo šiestej si na dve hodinky prepnem rádio na frekvenciu 28.5 FM a vypočujem si jednu-dve hry. No presne o ôsmej preladím na ďalšiu frekvenciu. 12.75 FM. Je to takmer úplne posledná možná frekvencia na mojom rádiu, ale taktiež aj tá najlepšia. Na tejto frekvencii strávim aj niekoľko hodín. Dokázal by som ju počúvať donekonečna. Jediným problémom je, že vysiela iba do šiestej ráno. A čo sa deje na tejto fantastickej stanici?

Nič. Absolútne nič.

32.15.240.36528

Šum. To je to, čo sa ozýva väčšinou. Nevadí. Budem dúfať.

45.15.240.36528

Dnes som zachytil hudbu. Bola krásna. Nikdy som nič také nepočul. Boli to zvláštne zvuky niečoho ako nástrojov. Plechové dunenie, a ťahanie strún.

90.15.240.36528

Po pár dňoch mlčanie som niečo konečne zachytil. Pomedzi statické bzučanie rádiových vĺn preniklo niečo, čo ma prinútilo vstať z postele a ísť si prisadnúť bližšie. Dokonca som aj pridal hlasitosť aby som mohol lepšie vyrozumieť, čo sa mi snaží povedať. Boli to nezrozumiteľné bľaboty. Ale potajomky som dúfal, že to nie je iba náhodná hatlanina. Po určitom čase som v tom začínal nachádzať systém. Začal som si zapisovať čo približne som počul, no zatiaľ to znelo...dosť zvláštne, ak mám pravdu povedať. Počúval som ešte zopár hodín, no potom to prestalo. Z celého vysielania som zachytil iba zopár riadkov.

15.2.263.36528

   Podarilo sa mi zaznamenať ešte pár vysielaní, ale nič som z nich nemal. Zapísal som si iba jedno, podľa mňa posledné. Viete, robil som to už niekoľko lunov, termín školy sa blížil a ja si rádio na internát vziať nemôžem. Takže na teraz je pátranie po záhadných vysielaniach ukončené.

25.15.302.36528

Našiel som tento zápisník pár yekov späť. Úplne som na neho zabudol. Pred pár hinstami som sa vrátil domov a prehraboval som sa starými vecami, keď som natrafil na tento zvláštne povedomý zošit a moje staré malé rádio. Našiel som aj ten papier so záznamami. Nie je toho veľa, asi len dve vety. Táto záľuba z mojej mladosti bola naozaj pozoruhodná. Začalo ma to znova zaujímať a chcel som vedieť viac.

Rozhodol som sa, že zájdem za jediným človekom, ktorý by mi dokázal pomôcť, a nemať ma pri tom za absolútneho šialenca. Naša suseda, ktorá bývala o dve poschodia nižšie, sa celý život zaoberala štúdiom civilizácií mimo našu sústavu a dokonca aj galaxiu. Bola trochu zvláštna a mama o nej vždy hovorila, že jej tak trochu „haraší“. Nikto lepší na túto úlohu neexistoval. Jedno popoludnie som sa za ňou zastavil a prekvapilo ma, že mi takmer hneď vedela pomôcť. Ako som sa neskôr dozvedel, sama sa určitú dobu zaoberala touto zvláštnou stanicou. Bola rada, že som si zapísal tie vety, aj keď iba dve, pretože ona nemala žiadnu, a tak mi bola veľmi vďačná.

27.15.302.36528

   Včera som sa s ňou opäť stretol. Mala pre mňa vraj zaujímavé informácie, ktoré ma nadchnú. Tieto informácie ma ale, priznám sa, trochu vydesili.

   Povedala mi veľa vecí. Medzi inými to, že správy prichádzali z malej planéty v sústave Mliečnej dráhy v blízkosti hviezdy Proxima Centauri. Že vraj na nej žili „humanoidi“, čo neviem, čo znamená. Žili tam pomerne krátko, ani jeden yun. Nič moc zaujímavé na nich nebolo. Obyčajná civilizácia obyčajných malých stvorení.

    Dokázala aj preložiť tie dve vety. Prvá znela veľmi dobre. „Malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ Neviem, čo je „človek“ alebo „ľudstvo“. Budem hádať, že sa tak oni sami nazvali. Nikdy som sa totiž neučil o žiadnych „človekoch“ či „ľudstvách“. Ale táto veta znela ako nádej. Cítil som z nej úspech, ktorý dosiahli, nech už to bolo čokoľvek. Druhá správa už ale nebola taká nádejná. Nebola kompletná, ale aj tak to stačilo. Bolo to len päť slov:

 „Naša....planéta...poslední ľudia....zbohom.“

- Pavlína Barbaričová

Tragédia dvoch dejstiev, milostného trojuholníka a jednej osamelej prostitútky

13.11.2019

(Písané z pohľadu skladby, ktorá hrala o tretej popoludní a to deň čo deň už takmer rok)

Postavy:

•         Žena na okraji rieky s Budúcnosťou na druhom brehu; celú dobu si hľadia do očí a hľadajú stratené spomienky a neznáme pohľady
•          Muž so srdcom na dlani a prstom na spúšti
•          Tá druhá žena, v hierarchii zamilovanosti na vrchole a zároveň na dne
•          Smrť

I.Dejstvo,I.Obraz

(žena perie šaty v studenej vode a počúva rádio)

Žena: Keď som to počula prvýkrát, nechcela som tomu uveriť.

      Druhýkrát som to odmietala počúvať.

      Ale teraz je mi to už jedno,

      aj tak mi už neostal nikto,

      komu by som o tom povedala.

Budúcnosť: Celú dobu som tu.

Žena: Ale kde som ja?

I.Dejstvo, II.Obraz

(v pozadí znejú piesne dávnych víťazov a Minulosť pridá na hlasitosti aby ich prehlušila)

Minulosť: Čo myslíte? Vráti sa niekto?

          Alebo si ich všetkých môžem rovno vziať?

Vojna: Nechaj ich tak. Každý sa potrebuje trochu zabaviť.

Minulosť: Ty si strašná kurva, vieš to?

(Vojna pokrčí ramenami a zapáli si cigaretu. Minulosť opäť zosilní rádio)

I.Dejstvo, III.Obraz

(bojové pole, všade lietajú telá)

Muž: (kričí) Choďte do riti vy vyjebané kurvy!

Prítomnosť: Toto ty pokladáš za milovanie?

            Nezdá sa ti to trochu priveľa?

Muž: Ona si už zvykla.

(Prítomnosť nechápe, Vojna sa len usmeje a potiahne si z cigarety; v pozadí stále hrá tá istá melódia)

II.Dejstvo, I.Obraz

(sme na terase pred domom tesne vedľa lesa; do lavóra s vodou dopadne smietka popola; žena šúpe mandarínky)

Žena: (potichu) Je to tu...konečne.

Budúcnosť: Čo?

Žena: (pousmeje sa) Muž sa mi vracia domov.

(Budúcnosť ostane chvíľu ticho, následne si vezme mandarínku a začne si ju ľútostivo šúpať)

II.Dejstvo – obraz

Ťažké baganče trhajú zem,

guľka trhá vzduch a hneď za ňou, bam,

ozve sa výstrel a všetko stíchne.

Ruky sa dotknú hrude, hlava padne dozadu.

(záber na bielu oblohu)

Kolená sa zaboria tak hlboko,

až zastavia peklo.

Z vrecka mu vypadáva šupka od mandarínky.

Vojna: (sklamane ale kľudne) Verila som mu. (akoby to čakala)

Minulosť: Hovorila som.

Prítomnosť: (nechápavo obdivuje západ slnka)

A niekde ďalej-

Budúcnosť: Poď už dnu, zmráka sa.

           V rádiu určite budú hrať niečo dobré.

Žena: Mýliš sa. Stále iba tie isté správy.

      Je preč. Všetko je preč.

      Kde som?

Budúcnosť: (zapína rádio a naladí ho na stanicu s nekonečnou melódiou) Na,                    daj si. (podáva jej polmesiac smútku na uzmierenie)

- Karol

Básne terciánov na tému "Všetci sa báli príchodu zimy"

Zimné vtáky

Lístie už dávno opadalo,

vtáky odleteli preč.

No niektoré tu ostali,

komu to vlastne napadlo?

Všetky lastovičky už sú v teple,

len my tu musíme mrznúť.

Báli sa príchodu zimy, zbabelci,

preto odleteli.

Áno báli sa.

Báli! Báli!! Báli!!!

Unikli ostrému nožu, a ten zasiahol nás,

ale postupne ich aj tak dostane všetkých!

To ma ukľudňuje.

Zime síce odletia, ale času nie.

Mali snáď strach že budú mať husiu kožu?!

Alebo že sa ich vzácne perie dotkne mrazu?!

Aby sa náhodou nerozpadli už pri dotyku.

To by bolo škody zrazu.

Zima je krutá,

Nasadí vám putá,

Nechá vás spadnúť na zem,

A tam následne, ešte pred smrťou,

Píšete báseň.

Báseň o svojom živote,

Aby tu po vás aspoň niečo ostalo.

A v posledných chvíľach keď pomaly mrznete,

Vznikajú tie najlepšie verše, strofy, básne.

Aj táto báseň vzniká takto,

Nezachráni ma už nikto.

V snehu navždy zostanem,

A spolu s ním roztajem.

- Adrian Pelčák

KRUTÁ ZIMA

Jeseň farebná, už nám odchádza,

zima studená, už nám prichádza.

Všetci sa už strachujú,

husiam perie trhajú,

do vankúšov ho pchajú.

Z komínov ako splašené dymí sa,

každý jeden modlí sa,

obloha už mračí sa.

Pomóc! Už je za dverami.

Pomóc! Pani zima je tu s nami.

Och Bože! Zmiluj sa!

Ľudia od tej zimy krútia sa.

Ďakujeme,

Prežili sme.

Pani Zima na pozdrav ruku podáva,

všetkým však na dotyk padá odvaha.

- Bronislava Gajdúšková

Práce terciánov na tému "Všetci sa tešili na príchod jesene."

Všetci sa tešili na príchod jesene

V mojom okolí mám pocit akoby všetci už na konci augusta začali myslieť na jeseň a zimu. Teda na Halloween a Vianoce. Ja som ešte v septembri mala pocit, že je leto, no ostatní už začali myslieť na Halloween a dyne. Je mi jasné, že je to aj počasím, keďže na začiatku septembra bolo veľmi chladno alebo aj tým, že v obchodoch sú jesenné dekorácie a masky už od začiatku augusta. Keď  toto všetko vidím zamýšľam sa nad tým, kam sa všetci tak ponáhľame.

          Jeseň, jeseň je veľmi krásne ročné obdobie. Všade poletujú žltooranžové listy a každý vytiahneme bundy a svetre. No pre mňa najlepší pocit na jeseň je ten, keď prídem zo studeného počasia vonku, ľahnete si do horúcej vane a zapálite si sviečku so škoricovou vôňou. Toto je pre mňa jeseň. Krásna pestrofarebná príroda a vôňa dýň.

             Ani neviem, prečo sa tak všetci tešili. Veď začiatok jesene symbolizuje začiatok školy. A leto bolo úžasné. Mohlo byť aj dlhšie. No jeseň je tu a musím povedať že sa aj celkom teším. Veď predsa za chvíľu tu budú Vianoce a to je najkrajšie ročné obdobie pre mnohých. No a hneď potom príde jar.

      Ročné obdobia sa striedajú, inak by nebol každý spokojný, pretože niekto má rád teplejšie počasie, no a niekto zasa chladnejšie počasie. Takto keď sa ročné obdobia striedajú je každý spokojný.  

- Diana Černinová

Všetci sa tešia na jeseň 

Je tu jeseň. Ročné obdobie, kedy je všetko pestro sfarbené a kedy dozrieva ovocie. Možno práve kvôli tomu má tak veľa ľudí rado túto časť roka. Niekto má rád prechádzky medzi farebnými stromami. Iní majú radi chuť čerstvého ovocia, ako sú napríklad hrušky či jablká. Deti zbierajú gaštany a robia si z nich rôzne zvieratá alebo iné figúrky. Taktiež sa môžu hrať v popadanom lístí i hľadať krásne červené, žlté či oranžové listy, ktoré neskôr možno v škole na výtvarnej výchove použijú na skrášlenie obrázka alebo na výzdobu nástenky. Na jeseň sa niektorí tešia aj kvôli tomu, že nie su také horúčavy ako v lete a ani taká mrazivá zima ako v zime.

         Ale ako všetko ostatné, aj jeseň má svoje nevýhody. Niektorým vadí silný vietor, ktorý stále fúka a strapatí im vlasy. No deťom vôbec neprekáža, lebo vďaka nemu môžu púšťať šarkany. Iným vadí ostrý a častý dážď. Po ktorom sú všade kaluže, v ktorých deti s obľubou skáču, a potom sú celé mokré a špinavé. Niekomu vadí častá zmena počasia, lebo nevedia, ktorú bundu si obliecť a ktorú nechať doma v skrini. Či si so sebou majú zobrať dáždnik alebo ho nechať doma. Ostatným vadia časté choroby a preplnené čakárne u lekárov.                

       Každý človek si na jeseni nájde niečo, čo má rád, čo mu vyhovuje a niečo čo mu vadí, čo by sa mohlo podľa neho na jeseni zmeniť.

                                                          

- Katarína Nováková

Všetci sa tešili na príchod jesene 

No ako kto. Ja a jeseň sme celkom kamoši. Teda jeseň je super, keď ste doma a celý deň pozeráte filmy a seriály. Keď máte menej ako desať rokov, tak už od minuloročných Vianoc odpočítavate dni do tých tohtoročných. A keď je jeseň, znamená to že už je len mesiac do Vianoc. 

Jeseň má veľa štádií. Väčšinou v tomto poradí: teplo, zima, teplo, zima, mráz, teplo, zima, stále prší, ešte nesnežilo, už sneží, stále sneží, kedy už do čerta prestane snežiť, kedy už bude leto.... a z ničoho nič je tu December, Prosinec, proste obdobie otvárania čokolády z adventného kalendára a otvárania darčekov pod stromčekom.

Jeseň je úplne normálne ročné obdobie striedania oblečenia v šatníku. Raz nosíme tričko s krátkym rukávom, raz s dlhým rukávom, raz sveter, zimnú bundu a opäť všetko dookola. A to všetko preto, lebo Jozef Iľko ráno v Teleráne predpovie krutých 10 dní krutých mrazov a na ďalší deň 10 dní horúčav spôsobených globálnym otepľovaním. Nehovorím, že za to môže Iľko, ale mohol by byť presnejší. A keby ste od neho chceli predpoveď napríklad na 15. augusta 2026, tak stačí zavolať na číslo 02/ 6827 4455, určite vám povie presnejšiu teplotu ako na zajtra....100 percentne.

Ešte že máme Grétu, tá nás zachráni. Teda keď ju Trump neodporučí psychiatrovi do najbližšieho blázinca.

Čo vy aký máte názor na jeseň?

                                               

- Anabela Turkovičová

Karolova báseň

Pozn.: Táto báseň, a aj mnohé ďalšie, nám bola zaslaná niekým, kto chce ostať v anonymite, a preto nechce byť pod týmto dielom podpísaný svojím pravým menom, ale iba jednoduchým pseudonymom „Karol“.

Ak zakloníš hlavu dosť ďaleko, uvidíš ich.

Suchá popraskaná koža morského dna

s pórmi ako na koraloch.

Nos ako píšťalka oznamujúca koniec dňa.

Pery plné hlasných výkrikov a

duša temná a nekonečná ako oceán.

Ľahko je sa stratiť v ich osamelých myšlienkach.

Ak sa nadýchneš dostatočne zhlboka, ucítiš ich.

Kryštáliky soli sa ti usadia na stenách sliznice.

Hnilobný pach starých snov a zabudnutých lások ti prerazí do pľúc

až sa ti naplnia sladkým závanom rumu, kubánskych cigár

a slobody.

Ak sa poriadne započúvaš,

budeš počuť zabudnuté piesne a škrekot sirén.

Začuješ zvuky zo všetkých kútov sveta dopĺňané

šušťaním plachiet a napnutými lanami.

Napätie nikdy nebolo výraznejšie.

A budeš počuť praskať drevo a

vodu špliechať o telo.

Cengot fliaš a zátky letiace do neba.

Ak natiahneš ruku, možno polapíš len rannú hmlu.

Možno sa ti ruka vráti dorezaná a s dolámanými prstami.

Možno sa dotkneš studeného kovu zlatých mincí

a možno narazíš na vlhký povrch niečoho neviditeľného.

Tak či onak, aj tak by bolo najlepšie jednoducho vykročiť a stať sa súčasťou tohto všetkého než sa prizerať ako zbabelec.

-Karol

Začiatok školského roka

V pondelok, 2. septembra 2019, sa naša „Gymplácka rodina“ opäť stretla pokope a spolu sme
v Jezuitskom kostole odštartovali školský rok 2019/2020. V krátkom programe, či už ako moderátorka
alebo ako účinkujúci sa nám predstavili študenti Gymnázia.
Niektorí tento rok svoju stredoškolskú púť ešte len začínajú, pre niektorých je to však posledný rok na
strednej škole a v marci zložia maturitnú skúšku, alebo skúšku dospelosti – verme, že všetci úspešne.
No teraz Prímani, Prváci, Štvrtáci a aj všetci ostatní študenti musíme znova, po dvoch mesiacoch
voľna, dovoleniek a tepla nastúpiť do už rozbehnutého vlaku učenia a začať sa znova usilovne snažiť,
aby pre každého z nás bol tento školský rok úspešný.
Verím tomu, že sa nám to podarí. Tak veľa šťastia :)

Verbovačka

Rád píšeš?

Ak je tvoja odpoveď

áno,

v tom prípade by ťa možno mohlo zaujímať, že sa nám podarilo obnoviť náš školský časopis Štafeta. Do našej redakcie uvítame každého, kto má záujem o písanie, je veľmi zvedavý a ľudia mu často hovoria, že sa pýta priveľa otázok. Ak nemáš záujem o písanie článkov, radi uverejníme aj prozaické a poetické diela (ak teda prejdú kontrolou šéfredaktorky, samozrejme). Náš časopis nie je žánrovo ani tematicky obmedzený, takže fantázii sa medze nekladú J. Nemáme ani žiadne vekové obmedzenia, takže nám svoje texty/články môžu posielať žiaci zo všetkých ročníkov.

Texty a návrhy môžete posielať na e-mailovú adresu:

stafeta.skalica@gmail.com

Budeme vďační za každý jeden príspevok. (Prosím, sme zúfalí).

Šéfredaktorka časopisu Štafeta,

Pavlína Barbaričová, 1.A

nie,

daj aspoň like stránke na facebooku a instagrame. A samozrejme nás podpor čítaním príspevkov ♥.

Facebook: https://www.facebook.com/stafeta.gym.skalica/?ref=br_rs

Instagram: https://www.instagram.com/stafeta.skalica/ 

Už onedlho bude Štafeta v novom šate... :)

Beseda o Štúrovi

  Dňa 17.3. 2016 sa študenti  1.A, 1.B a 2.A zúčastnili besedy o Ľudovítovi Štúrovi. Debatu viedol podpredseda Matice Slovenskej Jozef Šimonovič, mimochodom aj herec, ktorý prepožičal svoj hlas Štúrovi a šéfredaktor Slovenských národných novín, Mgr. Maroš Smolec.
    Pán Šimonovič študentov previedol históriou slovenského jazyka, zarecitoval pár veršov v cyrilike, staroslovienčine a biblickej češtine.
     Pán Smolec rozprával o živote Štúra. Spomenul základné informácie, no zameral sa hlavne  na jeho „ľudskú“ stránku. Opísal ho, ako normálneho človeka a nie ako ideál, za ktorý je označovaný. Rozprával o jeho vzťahoch so ženami, aké to mali jeho blízki s ním ťažké pre jeho povahu a vlastnosti, aké mal rodinné, politické, finančné problémy, ba dokonca aj problémy so zákonom. Objasnil tiež prečo si ho mnohí súčasní novinári berú za terč a uviedol veci na pravú mieru.
      Ku koncu debaty sa ujal slova pán Kozolka, ktorý tiež zarecitoval pár veršov a poďakoval sa za účasť.

Oliver Mach  2.A